Ja viem, že každý z nás hľadá niečo, čo by ho mohlo skutočne naplniť. Každý to hľadá, no a pritom vie, že medzi týmto svetom a takýmito ľuďmi to vôbec nenájde. A ja som rád, že takýmto spôsobom môžem svedčiť a jasať nad tým, že niečo takéto existuje a hovoriť, čo sa mi v živote prihodilo. Keby sa mám pozrieť asi o dva roky dozadu, mohol by som sa prirovnať k zblúdenej ovci - ako sa to u nás hovorí. Priznávam sa, že som mal mnoho myšlienok a plánov, no nikdy som nevedel presný plán a presnú cestu, po ktorej mám ísť. Viem, že som bol i otrokom svojich myšlienok, svojich cieľov - no ja som to nazýval možno pravdou. Nepočul som nijakého Ježiša a nezaujímalo ma, čo mi chce povedať. Jednoducho - bol som zaslepený - a to sám do seba. Mojím životom a - dá sa povedať - cieľom bola hudba, nič iné, len hudba. Mojím bohom? Čo bolo mojím bohom? Mojím bohom bol Curt Cobain, jediný veľký človek v mojom vtedajšom živote. Bol som doňho obrovský blázon a asi ho zaraďoval na prvé miesto v živote. Vtedy som si myslel, teda bol som totálne presvedčený, že on je mojou oporou a že sme si v mnohom podobní, i keď som ho vôbec nepoznal. Keď som sa dozvedel, že zomrel, aj vo mne niečo zomrelo. Bola to akoby časť môjho istého obdobia, ktorá zomrela spolu so mnou. Nemal som vtedy chuť myslieť absolútne na nič, a nieto ešte na nejakého Ježiša Krista. Zvykal som si pomaly ale isto, že môj idol už nežije a tak tu budem musieť pôsobiť len ja sám. Chýbalo mi teplo ľudskej dlane, chýbala mi láska, ľudia, ktorým by som mohol hovoriť, že ich mám rád a že mi na nich záleží. A to isté by som ja čakal od nich. Stále viac som zo všetkých strán pociťoval väčšiu a väčšiu samotu, ktorá ma obklopovala doma aj v škole. Vôbec ma nebavilo žiť a stále som niečo hľadal niečo, čo by ma vedelo dokonale zbaviť pocitu samoty a vydedenosti z tohto sveta. Chcel som byť iný a bol som rád, keď si ma ľudia všímali ako nejakú výnimku. Nenávidel som svet a jeho skazenosť a takisto aj ľudí, ktorí mi liezli poriadne na nervy. Bol som v tom, že najlepšie by asi bolo, keby tu radšej nie som. No a skoro sa mi to aj podarilo, keď som s nástupom na strednú školu, cez letné prázdniny, skončil v nemocnici s diagnózou: otrava alkoholom. Všetci si mysleli, že to bola náhoda - proste trošku sa opil - no len ja som vedel, že to bolo naschvál. Najhnusnejšie bolo, že som bol na to hrdý. Veľmi nerád na to spomínam. Chvála Pánovi a len vďaka jemu som to prežil a jemu môžem ďakovať za to, že mi strhol z očí závoj a že mi ukázal jeho plán. Prišiel som domov z nemocnice a z ničoho som si v podstate nič nerobil. Mal som presne také isté pocity ako pred tou "nevydarenou" akciou. Od septembra som nastúpil do školy v Nových Zámkoch a poviem vám, nebola to žiadna sláva. Moje spomienky a všetko ostatné zostalo na základnej, kde som zanechal svoje staré lásky, priateľov a so smútkom som odišiel do neprebádaného sveta. Nové veci sa objavili a staré som musel pochovať do spomienok. Nijako extra som sa v novej škole nezlepšil. Fajčil som jednu cigaretu za druhou a stal som sa na nich úplne závislý. Zase som sa stal otrokom obyčajnej cigarety. S tým prišla aj marihuana na spríjemňovanie si suchých chvíľok života. Myslel som si, že mi je dobre. Áno, musím priznať, že mi bolo naozaj dobre, niekedy som sa cítil naozaj bezstarostne a nič mi nechýbalo. A bolo mi všetko jedno, no tento pocit som nemal stále. Tento úžasný a bezstarostný pocit mnou neprenikal zo dňa na deň. Stále som chcel pociťovať niečo viac, niečo dokonalé, čo len tak nevyprchá ako nejaký pocit. Chýbala mi láska. Chýbala mi potreba niekoho milovať, úžasne milovať a mať rád jednu osobu, ktorej by na mne nič neprekážalo. A naozaj, chýbala mi láska. Chýbal mi ozajstný priateľ. A teraz viem, že to je skutočný Ježiš Kristus, ktorý mi všetko podáva na dlani a úplne zadarmo a len preto, že ma nesmierne miluje. Naozaj, ja nepoznám nič ani nikoho kto je viac, kto je väčší, kto je láskavejší a milosrdnejší ako on sám. On je naozaj živý Pán. No pred nejakým časom som takto vôbec nežil a vôbec som si to neuvedomoval, pretože som si bol pánom ja sám. Chcem svedčiť o tom, že sám sebe sa pánom neoplatí byť. Stanete sa skôr otrokmi ako pánmi seba samého. Keď mi zomrel otec, stratil som najlepšieho kamaráta. Bol to jediný človek, ktorý mi rozumel a dalo sa s ním naozaj porozprávať. S nikým z našej roztrúsenej rodiny som nemal taký vzťah ako s ním. Bol mi akoby oporou v čase súženia. Keď som spravil hocijakú hlúposť, vždy ma v tom chápal a nikdy ma neodsudzoval ako ostatní. Mal som pocit, že naša rodina sa už nedá nazvať rodinou. Práve touto udalosťou bol porušený koreň nášho základu, ktorý sa nazýva rodina. No bol som si vedomý toho, že to nemôže ostať tak. Nemohol som sedieť so založenými rukami a smútiť. Musel som sa pohnúť ďalej - a to spolu s Ježišom Kristom, pretože sám by som to nedokázal. Práve vtedy, keď som si myslel, že som stratil rodinu a že som ostal naozaj ako sirota, sám Boh mi ponúkal úžasnú vec. Daroval mi spoločenstvo. Spoločenstvo - ako naozajstnú rodinu. A daroval mi ju z lásky. Pretože on je naozaj milosrdný Pán. Až vtedy som naozaj začal poznávať, ako ma Boh mesmierne miluje. Boh je úžasne láskavý Pán, ktorý nám dáva stále viac a viac. Každý deň nám dáva mnoho a mnoho požehnaia. Naozaj za všetko vďačím len a len jemu. On mi dal nový deň a dáva mi ho každý deň. On mi dal biele rúcho, odpustil mi hriechy a dal mi milosť posväcujúcu. Dal mi lásku, ktorá trvá. Môžem s radosťou vyznať, že práve On je Pánom môjho života. Boh ma naozaj voviedol do rodiny, medzi ľudí, kde on sám je otcom a matkou. Ako som už spomínal, mojou oporou bola hudba. Vždy som chcel byť hudobníkom, hrať na gitare, perfektne hrať na gitare a vystupovať pred ľuďmi a ukazovať, ako dobre to robím. A ja som hrdý na to, ako a čo robím. Boh nám dal spevokol, dal nám úžasný spevokol, kde mu môžeme hrať a spievať chvály na jeho česť a slávu. Môžeme takto úžasným spôsobom svedčiť o tom, ako v nás Boh koná. Pretože keby nemáme Božieho Ducha, tak by na ľudí naša hudba určite tak nepôsobila, ako to robí on sám. Ježiš sa mi dáva spoznávať stále viac. Boh ma zbavil závislosti na svojich vlastných pocitoch a myšlienkach, dal mi niečo nové a úplne krásne - sám seba. Naozaj som v srdci uveril a ústami vyznal, že Ježiš je Pán. A keď som to urobil, čudoval som sa až priveľmi, ako toto jediné zmení váš život z tmy na svetlo. Ježiš ma prijal a odpustil mi. A to len preto, že ma miluje a chce pre mňa to najlepšie. Ježiš chce, aby sme išli za ním. To všetko, o čom som písal, je už preč. Všetky moje neresti, ktoré som tu spomenul, sú mŕtve. A ja zvelebujem Pána, že ich pochoval spolu s mojím hriechom. Aj keby mám všetko hovoriť a písať dookola to isté, aj tak to bude všetko úžasné, pretože je to jednoducho pravda. Mám sa čím chváliť. Nie sám sebou, to určite nie, ale Ježišom Kristom. On ma zmenil , keby niet jeho, padal by som stále hlbšie. Ja chcem rozprávať stále o tom, ako ma mení Ježiš. Svedectvo o ňom je úžasné. Každý deň ma mení a dáva mi zakúsiť niečo nové. Budem veľmi rád, keď toto svedectvo poskytne aspoň niekomu štipku z toho, akú silu má náš Pán meniť ľudské životy.Neviem, kto si, či muž alebo žena, ale chcem aby ti toto slúžilo na povzbudenie a Bohu na chválu.