Pamätám si, že ako malá som si hovorila, že nikdy nebudem piť alkohol. Nikdy nebudem opitá. Odsudzovala, nenávidela a opovrhovala som ľuďmi, ktorí holdovali alkoholu. Nezabudnem, ako som raz kráčala ulicou a oproti mne šiel doslova ,,na mol" môj kamarát z detstva. Vtedy som si povedala, že už nikdy v mojom živote s ním neprehovorím ani slovko. Veď prečo by som sa mala rozprávať s nejakým opilcom? Nezaslúži si ani to, aby som sa mu pozdravila. Ale ako sa hovorí nikdy nehovor nikdy. Na strednej škole som mala spolužiačky, ktoré každý pondelok rozprávali svoje príhody o tom, ako prežili víkend ,,v liehu". Spočiatku mi to dosť vadilo, ale človek si zvykne. Ako keby pretekali v tom, ktorá bude najviac opitá a ktorá urobí najväčšie hlúposti. Po pár mesiacoch, keď sme sa v triede bližšie spoznali, sme ako partia začali chodiť na diskotéky. Mňa to však asi po roku prestalo baviť, pretože z každej diskotéky z našej partie odchádzali asi traja ľudia triezvi. Tak vždy, keď sa dalo, som sa na niečo vyhovorila, len aby som nemusela s nimi ísť. V treťom ročníku ma však prehovorili, aby som s nimi išla na Silvestra do Luníka (to je jeden podnik). Oslavovalo sa tak, ako sa na našu partiu patrí - s alkoholom. V mojej hlave mi začali behať myšlienky - prečo by som si nemohla vypiť aj ja, veď iba na náladu, len trošku, nikto ma nebude vidieť a rodičia sa to nedozvedia. A tak som začala : prvý štamprlík domáce, druhý pohár víno a potom to už išlo: pivo , víno , domáce, šampanské a stále dokola. Keďže som dovtedy v živote nepila alkohol, viete si asi predstaviť, ako som vyzerala hneď po prvom štamprlíku domáceho. A to radšej nehovorím, ako po tom všetkom, čo som v ten večer popila. Tak sa hovorilo v škole už aj o mne a v podstate som sa dozvedela aj ja sama, čo som vlastne robila počas toho večera. Priznám sa, že by som sa vtedy najradšej zahrabala pod zem. Avšak takto sa to ešte len celé začalo. Na každej diskotéke som si dávala na náladu, ale keď už nálada, tak nech stojí za to. Takže asi po každej diskotéke som sa dozvedala akú ,,náladu" som vlastne mala. Ale potom som nepila už len na náladu, ale vždy keď sa vyskytol nejaký problém, alebo niečo, čo ma veľmi zranilo. Hľadala som pomoc tam, kde som ju nikdy nájsť nemohla. Zabudla som na svoje problémy a zranenia, ale iba keď som bola pod vplyvom alkoholu. Keď som však vytriezvela, problémy boli naspäť a nevyriešené. A tak to išlo kolom dokola. Dalo by sa povedať, že v mojom živote to už bez alkoholu ďalej nešlo. Darilo sa mi to vynikajúco tajiť. Nikto v mojom okolí o tom ani netušil. Začala som však chodiť do spoločenstva a tu som aj spoznala niekoho, kto mi predsa len pomohol a stále aj pomáha. Tým niekým je Boh. Vďaku Nemu už nehľadám pomoc v alkohole - môžem povedať, že dnes už alkohol nemôžem ani vidieť. Bola som ako väzeň, ktorý kráča a za sebou ťahá guľu pripevnenú reťazou o nohu. Po mojom volaní o pomoc Boh prišiel, preťal reťaz a guľa zostala niekde ďaleko od mňa. Zmenil veľa vecí v mojom živote a ukázal mi, že aj napriek môjmu zlyhaniu ma stále ľúbi. Vie o mojich slabostiach a hriechoch a aj tak ma ľúbi. Neodsúdil ma a neopovrhol mnou tak, ako som ja opovrhovala ľuďmi, ktorí pijú. Teraz sa pozerám na nich jeho očami. Viem, že mnohí ľudia pijú len kvôli zábave, alebo si myslia, že práve to ich robí ľuďmi, ale viem aj to, že mnohí pijú zo zúfalstva a práve tak ako ja, aj oni hľadajú pomoc, avšak na nesprávnom mieste. Viem, aké ťažké je zbaviť sa chuti na alkohol, ale viem aj to, že by som sa jej nezbavila, keby som chodila stále do našej starej partie a keby som sa neobrátila na Boha. Veľakrát som s touto chuťou zápasila, no vtedy som sa vždy obrátila na Neho a prosila Ho o pomoc. Teraz vám môžem svedčiť, že chuť som nechala zakvačenú mojou starou väzenskou guľou. Boh mi dal spoznať aj to, že Ježiš nezomrel len za ľudí, ktorí sa pekne obliekajú, chodia do kostola, nehrešia, nepijú, žijú v pekných domoch,… ale aj za ľudí, ktorí chodia v roztrhaných veciach, bývajú na ulici, pijú, drogujú, za ľudí, ktorí nás ničím nepriťahujú, ba sa nám až hnusí na nich pozrieť. Dokonca ich ľúbi rovnako ako biskupa alebo pápeža. Nakoniec by som chcela povedať, že jediný, kto o tomto všetkom vedel, bol Boh . Teraz ste sa to dozvedeli aj vy, moji rodičia a priatelia a priznám sa, že som dosť dlho čakala na to , keď vám budem o tomto svedčiť. Viem, že vás to zaskočilo a mnohí sa na mňa nebudú už pozerať tak ako pred tým a vo vašich očiach nebudem tá istá, ale viem, že Boh sa na mňa pozerá stále tým istým láskavým pohľadom a stále ma rovnako ľúbi. Amen.