Narodil som sa v normálnej kresťanskej rodine, kde ma rodičia odmalička viedli správnou cestou k viere. Každý deň som chodieval do kostola a bolo to pre mňa úplne normálne. Roky mi pribúdali a moje záľuby sa uberali rôznymi smermi. Kostol som však nezanechal a nemal som k tomu ani dôvod, veď som to tam mal rád. Babka a rodičia ma naučili všetky základné modlitby. V škole to bolo úplne prirodzené, veď väčšina spolužiakov chodievala do kostola. Chodieval som aj na také „stretká“ kde sme sa hrávali rôzne zábavné hry, zamerané aj na spoznávanie Boha. Tu som spoznal veľa nových priateľov. No však, vždy som si uvedomoval a vedel, že väčšina ľudí žije dvojtvárny život. Videl som to všade naokolo. Moje prvé sv. prijímanie bolo úžasné, na mojej prvej spovedi som plakal nad vlastnými detskými hriechmi a moja dušička patrila Pánovi Ježišovi. Roky pribúdali a ako to už býva, frajeri začali byť tí čo sa už opili a čo už niečo pokazili v dedine. Bral som sa tým istým smerom ako ostatní, no stále som sa ešte nikdy neopil, nehrešil som a ani nič podobné. Moje detstvo som prežil aj ako miništrant čo sa v tomto období „dospievania“ zmenilo. Môj odpor ku kostolu rástol, chodil som tam veľmi nerád, ale vždy som šiel. Na siedmackej lyžovačke som začal hrešiť a bral som to tak: „veď čo je to jeden hriech povedaný na spovedi naviac?“ Dosť ma ovplyvňovala hudba, ktorú som počúval. Obľuboval som Metallicu, Korn a podobné vecičky, ktoré boli najdostupnejšie v škole a dedine. Nemal som rád, keď si ma ľudia pamätali ako dobrého chlapčeka, čo bol každý deň miništrantom v kostole. Spoznal som sebaukájanie a zistil som, že to je úplne „normálne“, že to robia úplne všetci. Mohol som si to overiť vo filmoch či u spolužiakov. Vedel som, že je to hriech, ale čo už svet je predsa skazený a prečo by som mal byť ja iný. S tým všetkým prišli aj erotické filmy, čo bolo tiež úplne „normálne“ a tak som si z toho nič nerobil. Mojím životom bola vlastne len hudba a chalani, s ktorými som každý deň chodieval von, kde sme sa flákali a užívali si srandu. Chodievali sme na rôzne miesta a radi sme provokovali ľudí s odlišnými názormi. Bol čas, keď som sa konečne opil a zdalo som mi úplne neuveriteľné, bola to obrovská sranda, a potom tá kopa smiešnych spomienok. V Boha som stále veril, aj keď som častejšie pochyboval o jeho existencii pri rozhovoroch s kamošmi. Dostal som sa na strednú školu, určite s pomocou Boha, čo som si však veľmi neuvedomoval. Dával som mu podmienky typu: dnes nespravím tento hriech, tak ma tam prosím dostaň. Nemal som rád otrepané modlitby. Nastalo leto po 9. ročníku. Bola to nová éra mojho života. Boli sme na rockfeste a chodievali sme na diskotéky, kde sme sa pokúšali zohnať si nejaké baby aj keď len na jeden večer. Neboli sme veľmi úspešní, a prehru sme často zapíjali alkoholom. Na jednej diskotéke nás oslovila Zlatica a Ľubica, z čoho sme boli dosť prekvapení, ale keď sme sa dozvedeli, že nás pozývajú na stretko, tak sme nezdvorilo odmietli. V hlave mi behalo: „však ty aj tak vieš, že tam robia také isté zbytočnosti ako si robil ty zamlada.“ Ani mi len na um nedošlo, žeby to mohlo byť niečo oveľa viac, za čo sa oplatí zanechať takýto spôsob života. Disko skončila a všetci sme sa pobrali svojim smerom. Stretli sme ich o pár dní neskôr, kde nám ponúkli nejaké zákusky z oslavy, ktoré už asi nevládali dojesť. Tam nás pozvali na nejaký výlet na „chatu“ rodiny môjho kamoša, lebo na stretko chodil aj jeho brat. Dohodli sme sa, že pôjdeme a vytvoríme si svoj výlet, „len tam bude viac ľudí“. Celý výlet prebiehal v duchu srandy. Nadišla však chvíľa, keď sa modlievali, a nám to pripadalo veľmi smiešne, nevedeli sme sa prestať smiať. Spôsob, akým ďakovali Bohu mi pripadal asi príliš spontánny a dovtedy som o tom iba počul. Jeden večer sme sa tak s kamošom Igorom zarozprávali s babami, a zaujalo nás to, že hneď neodsúdili Darwinovu teóriu. Rozhovor pokračoval v úprimných odpovediach a tak sme sa dostali až k daru jazkov. Osobne ma to veľmi zaujalo, lebo v kresťanstve mi vždy chýbali nejaké prejavy toho, že Boh je živý a nežije niekde ďaleko - ak vôbec žije, a toto bol tomu priamy dôkaz. V tej chvíli, počas rozhovoru, som začal pociťovať veľkú slobodu a budúcnosť mojho života sa už nezdala až taká čierna ako predtým. Oči sa mi otvárali od úžasu stále viac, aspoň som to tak cítil. Akosi som tomu v tej chvíli začal rozumieť. Prebiehalo mi hlavou: „tak toto je to kresťanstvo čo som „poznal“ od malička, veď toto je úplne „iná viera“, plná slobody, radosti, optimizmu“ a celé mi to začínalo dávať nejaký ten zmysel. A asi vtedy som pocítil, že Boh nie je mŕtvy, ako som si za posledné roky stále častejšie myslel, ale že žije a dôležité je, že my žijeme pre neho a skrze neho. Išiel som spať s rozžiarenými očami, ale kamoši čo to asi všetko nepočuli nás s Igorom hneď odpísali. Ráno mi Igor oznámil, že: „ale to aj tak nedokazuje, že Boh existuje“ a tak som vedel, že som v tom ostal sám. Vedel som, že keď takéto niečo povedal, tak určite mu neprešli hlavou také veci ako mne. Bol som plný očákávania čo sa ďalej stane. Pozvali ma teda na ďalšie stretká a takisto aj Igora, Lukáša a Ondreja. Bolo to zvláštne. Veľmi ma bavilo počúvať všetky reči na tému: Boh. Za tých pár týždňov som sa dozvedel strašne veľa nových vecí. Nakoniec som šiel na tie ďalšie stretká v našom kostole bez kamošov. Bolo to zvláštne. Na prvých stretnutiach som stále myslel, čo asi robia oni, a ja som tu s týmito, ktorých vlastne ani nepoznám. Stretko prebiehalo v pohode, nebol som vôbec prekvapený keď tam ľudia dvíhali ruky, modlili sa naraz -cez seba- a podobné veci. Prichádzal som otrávený, ale môj odchod sa niesol v pokoji, aký som dovtedy nepoznal a ani nikdy nepociťoval. „Prelomové“ stretko bolo moje tretie po príchode z výletu a tam sa za nás modlili z druhého spoločenstva v dedine. Zažil som tu mocný dotyk Boha a odovzdal som mu môj život. Bolo to úžasné. Vedel som, že akonáhle vyslovím tieto slová, niečo sa zmení. Čo sa aj stalo... Cítil som, že asi budem musieť zanechať všetky tie nečisté veci, ale mnoho získam. To, že som každý piatok chodieval do spoločenstva Dávid, ma delilo od kamošov, a tak vždy keď som k nim sobotu zavítal mali dvakrát toľko zážitkov a väčšinu večera som bol mimo, pretože som nezažil to, čo oni. Pocit, že postupne od nich odchádzam, bol na správnom mieste... Nastal môj prvý rok na gymnáziu a tak aj prvé stretnutia s novými chalanmi. S kamošmi sme vždy túžili vyskúšať marihuanu, čo sa nám aj v tú dobu podarilo. Bolo to úžasné. Také pocity, čo som zažil počas tých pár hodín, sa mi veľmi zapáčili. Medzitým som však stále chodil na stretká, kde som zažíval jeden Boží dotyk za druhým, akoby nič . V škole som sa spolu s Igorom zoznámil s partiou, s ktorou sme chodievali skoro každý piatok chlastať do miestnych barov. Stále som teda žil dvojtvárne... Sesternica Jarka sa vydávala a tak som sa ocitol na svadbe, na ktorej som mohol pozorovať obrátených kresťanov a mohol som vidieť, aký úžasný je život s Ježišom. Na ďalší deň som mal možnosť prečítať si svedectvá mnohých ľudí, ktoré ma veľmi povzbudili. Celé sa to stupňovalo a nasledujúce stretko, keď sme si čítali hymnus na lásku, som si uvedomoval, že toto ešte nie je zďaleka všetko prekrásne, čo mi Boh ponúka. Stretnutia v baroch som ignoroval a tak sa začal moj rast s Pánom. Prežil som prekrásne Vianoce v tom správnom duchu, čo sa však nedalo povedať o Silvestri. Rozkvet alkoholu v mojom živote však „musel mať svoj vrchol“, a tak som so spolužiakmi prežil lyžovačku plnú tejto zbytočnej a odpornej látky. Môj hriech nečistoty skončil už dávno, no „tráva“ opúšťala môj život trochu zložitejšie. Dlho som sa rozhodoval o tom, že „už nikdy“ alebo „raz za čas“. Nakoniec som si vybral ten prvý sposob. Bolo to niekedy vo februári 2003. Boh ma touto skúsenosťou potlačil ďaleko vpred. Mojím zásadným rozhodnutím sa duchovný rast neporovnateľne zrýchlil, za čo ti Bože veľmi ďakujem. Dá sa povedať, že až vtedy som zistil, čo je to pravé obrátenie. Veci a udalosti, ktoré odvtedy prežívam sa ťažko opisujú slovami. Sú to také krásne pocity, ktoré človek nikdy neprežije pod vplyvom omamných látok a iných márností. Veľmi chválim Pána za to, že ma priviedol naspäť k sebe, že sa mi dáva spoznávať viac a viac každým dňom. Dostal som milosťou Ducha Svätého dar jazykov a už si sám možem vyskúšať chváliť Boha iným spôsobom a aj prežiť vedenie Tešiteľa v mojom živote. Boh vo mne prebudil hlad po nových informáciách o charizmách, kresťanstve, charizmatikcej obnove o ktorej som dovtedy ani netušil, že existuje, a tak stále čítam jednu knihu za druhou a dozvedám sa stále viac o Oteckovi a to ma stále viac uisťuje, že toto je tá pravá Cesta, že toto je Pravda a toto je ten správne prežitý život. Uvedomil som si ako sa môj život stále mení a že už nie som iba niekde na povrchu a živorím, ale že ja tento život z milosti Božej aj naozaj žijem. A stále viac pociťujem na vlastnej koži to čo povedal Ježiš: A každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku, alebo deti, alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života. (Mt 19, 29)