Aj ja patrím medzi tých šťastných ľudí, ktorí sa narodili v katolíckej rodine, a ktorým Boh daroval úžasný dar - vieru. Ako dieťa som mala silnú vieru a môj vzťah s Bohom bol celkom prijateľný; modlila som sa, aj keď večer som modlitbu poväčšinou odspala. Keď som sa dostala do pubertálneho veku, tiež to nebolo najhoršie. Ale keď som mala vážne problémy, tak som Bohu povedala asi toľko: „teraz mám problém, nechce sa mi ho rozoberať a všetko ti to vysvetľovať“ - a tak mám právo ísť spať bez nejakej roziahlej modlitby. V júni 2001 som prijala sviatosť birmovania a po tejto veľmi dôležitej udalosti sa v mojom živote začali diať zmeny. Začalo to veľmi nenápadne. V júli 2001 som išla na misijné prázdniny a pri svätej spovedi som spoznala úžasného kňaza, misionára. Rozoberali sme spolu fajčenie. Nieže by som bola aktívna fajčiarka, ale cez letné prázdniny som mala k fajčeniu väčšie sklony. On mi všetko veľmi dobre vysvetlil a odvtedy som cigaretu do úst nedala - chvála Pánovi! Ale pri spovedi sa nič nevravelo o alkohole. A tak ako poväčšina mladých ľudí, aj ja som si cez diskotéku zvykla vypiť, ale iba na náladu. Na prelome júla a augusta oslavujem narodeniny...no a moje 16-ste narodeniny som aj patrične oslávila. Chcela by som povedať, že na to nikdy nezabudnem, ale pravda je taká, že z toho večera si pamätám iba veľmi krátke útržky a to tiež nie dvakrát príjemné. Napriek tomu sa na mňa Boh nevykašľal. Práve naopak, o niekoľko týždňov Boh výrazne vstúpil do môjho života. A veľmi dobre vedel, prečo práve v tú dobu. Vtedy som prežívala najväčšiu depresiu v mojom živote. Totiž okrem toho, že pochádzam z katolíckej rodiny, máme v rodine aj kňaza. Je to mamin brat - pre mňa Janko. Janko bol akoby takou pýchou, ale aj svetlom pre mnohých, a to nielen z rodiny. Môj vzťah s ním však nebol až na takej úrovni. Nemôžem povedať, že by som si s ním nerozumela, ale v jeho blízkosti som sa musela najprv aklimatizovať, aby som bola sama sebou. Ale zrazu prišiel pád. Stretol atraktívnu ženu a teraz už majú dieťatko. V tom čase sa u nás o ničom inom nehovorilo, iba Janko, Janko, Janko. Mňa sa to však navonok absolútne nedotklo. Správala som sa, akoby mi to bolo jedno. Ale opak bol pravdou. Cítila som sa veľmi sama, nemilovaná, pre nikoho zaujímavá a hodná objatia. A ešte k tomu sa blížila škola a s ňou dilema s veľkým otáznikom nakonci. A tak som chodila po dome ako chodiaca mŕtvola. Hovorila som si, že za 3 dni bude po tom, ale nebolo. Vtedy som mala čo robiť, aby som nezačala plakať, keď sa ma niekto niečo spýtal. Snažila som sa s úsmevom na tvári odpovedať, akoby sa nič nedialo! V tých dňoch som prijala pozvanie na stretko, o ktorom mi už predtým hovorila jedna kamarátka. Pravdu povediac, na prvom stretku ma nič výrazne neoslovilo a ani smútok nepominul... Dosťkrát tam však bolo zdôraznené, že by sme mali prísť najmenej 3 krát › prečo nie? Medzitým sa konala púť v Nitre. Pán to tak úžasne zariadil, že ma tam rodičia pustili. Veľmi som chcela ísť na spoveď. Bolo tam veľa spovedníkov, ale určite to nebola náhoda, ale božie riadenie, že zrazu sa uvoľnilo miesto pri jednom kňazovi. A bol to ten istý kňaz, ktorý ma spovedal na misijných prázdninách. Táto spoveď bola pre mňa veľmi mocná. Povedala som mu o Jankovi a tiež som pred ním tvrdila presne to, čo som cítila, že ja rodinu nemám. Všetkých som ich neznášala. Od Janka cez maminu až po bratrancov. Veľmi som plakala a cítila som odpor voči tým, pre mňa cudzím, ľuďom. On to všetko pochopil sa plakali sme spolu. Potom prišli iné stretká a každým stretkom sa mi tam viac páčilo. Depresia odchádzala. Až prišlo 4.stretko. na toto stretko nikdy nezabudnem. Bol tam vyliaty Duch Svätý a jeho prítomnosť bola citeľná. Starší vo viere sa za nás modlili a Ocko mi cez nich povedal úžasnú vec- ŽE MA MILUJE AKO SVÄTÉHO OTCA. Pre mňa to bol zásah priamo do srdca, lebo Boh mi povedal, že ma miluje presne tak, ako toho svätého muža, ktorý všetko robí s láskou a pôsobí, akoby bol bez hriechu. Slzy som v sebe už viac neudržala, lebo konečne mi niekto po takom dlhom čase povedal, že ma ľúbi. A ja som si zarzu uvedomila a zároveň prijala skutočnosť, že som milovaná!!! Na tomto stretku som Ježiša prijala za svojho Pána. Predtým slovo pán bolo pre mňa veľmi majetnícke, ale odvtedy, ako som videla na stene nápis červenou farbou Ježiš je Pán, mám v jeho mene oporu a istotu. A teraz viem , že Ocko mi povedal, že ja rodinu mám, a zároveň si ma vyvolil, aby som sa stala medzi ním a členmi rodiny. Aleluja. Ježiš je živý. A teraz z milosti Božej môžem radostne vyhlasovať, že ja a môj dom so všetkým, čo mám a čím som, budem slúžiť Pánovi, ako je to napísané v biblii, v knihe Jozue. A to len vďaka láske = Bohu, ktorý má moje a tiež tvoje meno vyryté v dlani. Často nevidieť, že do mojej rodiny prišla spása, ale ja viem, a som o tom presvedčená, že Kristus je tu a je to len otázka času, kedy všetci moji blízki budú chváliť Pána a kedy náš dom bude domom modlitby, kde všetci nájdu pohostenie, lásku a živého Krista medzi nami. Amen.